Diváci parlamentných prenosov dnes nesledujú len politiku. Sledujú únavu. Neustále spory. A pocit, že sa z verejnej debaty vytráca niečo podstatné – dôvera.
Nie je to filozofia. Je to únava z obrazoviek.
Práve tento dôsledok pomenoval bývalý policajný prezident Jaroslav Spišiak po rokovaní o novele rokovacieho poriadku. Nehovoril o paragrafoch. Hovoril o atmosfére. O tom, čo robí s ľuďmi.
Dôsledok, ktorý sa neobjaví v zákone
Spišiak opisuje chvíľu, keď sledoval vystúpenia predkladateľov: uhladené prejavy, odkazy na dobré mravy, póza pokory. Práve vtedy si podľa vlastných slov uvedomil, čo považuje za najnebezpečnejší jav verejného života.
„Keď som v parlamente sledoval predkladateľov novely rokovacieho poriadku, ako distingovane, ba až s pokorou a oddanosťou k dobrým mravom a etike hovoria k ľuďom, pre blaho ktorých by sa celí ‚rozdali, ba až umreli‘, uvedomil som si, čo je to najhroznejšie v politike a vlastne vo všetkom.“
Vzápätí pomenoval to, čo za tým podľa neho stojí:
„Videl som to najtemnejšie zlo, ktoré sa maskuje za dobro. Pod rúškom dobra sa snaží dosiahnuť svoj cieľ. Oklamať všetkých a udržať sa pri moci.“
Takýto spôsob komunikácie má podľa neho priamy vplyv na verejnosť. Ľudia síce cítia rozpor, no často si ho nechcú pripustiť.
„Veľa ľudí tomu podľahne, lebo si nechcú uvedomiť, že sú podvádzaní a zneužívaní. Tušia, že k nim hovorí zlo, ale dúfajú, že keď hovorí tak pekne, nemôže to byť tak zlé.“
Ďalšie články
Prečo nestačí kričať hlasnejšie
Keď frustrácia rastie, prichádza pokušenie odpovedať rovnakými zbraňami: ostrými slovami, výsmechom, porušovaním pravidiel. Spišiak však tvrdí, že práve tadiaľ cesta nevedie. „Takéto zlo sa dá poraziť dobrom – ale len vtedy, keď sa aj bude tváriť, že je dobro. Nesmie sa pretvarovať, že dokáže byť tiež zlé. Že dokáže byť vulgárne a takto, zbraňami zla, sa ho pokúšať poraziť.“
Pripúšťa, že krátkodobo to môže fungovať.
„Možno v jednom malom boji sa mu to podarí, ale určite nie v celej vojne.“
Dlhodobo sa podľa neho efekt obráti proti tým, ktorí sa nechajú strhnúť. „Zlo sa v takomto prípade vždy vráti a bude ťažiť z toho, že keď dobro používa zbrane zla, tak vlastne je zlo a porazí ho jeho vlastnými zbraňami.“
Jeho zhrnutie je strohé:
„Zlo sa nedá poraziť zbraňami zla, lebo takto zas zvíťazí.“
Skúsenosť z praxe, nie z tribúny
Spišiak nehovorí len ako komentátor aktuálneho diania. Opiera sa o vlastnú kariéru a tvrdí, že práve ona ho naučila trpezlivosti.
„Musí sa proti nemu bojovať zbraňami dobra. Čestne, zákonne, slušne spravodlivo.“
Takýto prístup je pomalší. Menej efektný. Bez okamžitého potlesku. No podľa neho má šancu priniesť trvalý výsledok.
„Takýto boj je oveľa ťažší, komplikovanejší, ale stojí za to, lebo vedie k víťazstvu. Presvedčil som sa o tom v mojej kariére.“
Odkaz, ktorý mieri aj mimo politiky
Záver jeho statusu nie je výzvou na politickú výmenu stráží. Je to apel na osobnú odvahu.
„Bojujme za dobro zbraňami dobra, a hlavne sa nebojme prehry. Lebo kto sa jej bojí, tak buď nebojuje alebo podvádza.“
A pridáva trpkú bodku:
„Preto chodí po svete veľa zbabelcov a ešte viac podvodníkov.“
Nie je to odkaz len politikom. Je to skúška pre každého, kto ešte nechce rezignovať.
