Slovenské školstvo sa už roky potýka s nedostatkom pedagógov, rastúcou byrokraciou a neustálymi systémovými zmenami. Najnovšie udalosti však opäť odkryli hlbší a oveľa vážnejší problém – zásadnú nerovnováhu medzi právami žiakov a rodičov na jednej strane a kompetenciami škôl a učiteľov na strane druhej.
Svoj pohľad bez príkras pomenoval riaditeľ školy Michal Hnát, ktorý na sociálnej sieti zverejnil emotívny, no mimoriadne výstižný status. Pôsobí ako riaditeľ Základná škola, Tematínska 2092, Nové Mesto nad Váhom. Jeho slová silno zarezonovali medzi pedagógmi aj verejnosťou, pretože presne vystihujú realitu mnohých škôl.
Ako sám uvádza, riaditeľom je už viac než desať rokov:
„Tí ktorí ma poznáte, viete, že ako riaditeľ školy to ťahám už 11 rok…“
Napriek dlhoročným skúsenostiam má pocit, že postavenie učiteľa sa systematicky oslabuje.
Práva jedných, povinnosti druhých
Podľa Hnáta sa dlhodobo zdôrazňujú najmä práva žiakov a rodičov, zatiaľ čo učitelia zostávajú bez reálnych nástrojov, ako riešiť problémové správanie.
„Stále a dookola sa len hovorí o právach žiakov a rodičov… Žiaľ, už dlho sa to zneužíva a učiteľ, zamestnanec školy je v očiach žiakov a často aj rodičov ‚nič‘.“
Situácia podľa neho dospela do bodu, keď pedagóg prakticky stratil možnosť konať:
„Učiteľ v podstate nemôže nič… Len sa prizerať…“
Každý pokus o komunikáciu, upozorňovanie či hľadanie riešení sa často míňa účinku. Namiesto spolupráce prichádzajú vyhrážky sťažnosťami a kontrolami.
„Čím viac so žiakmi a rodičmi hovoríme, upozorňujeme, píšeme, predvolávame, tým je to horšie. Každý sa hneď vyhráža sťažnosťou, inšpekciou, kontrolou.“
Ak sa vedenie školy snaží postupovať ľudsky a hľadať kompromis, často to podľa neho končí nepochopením:
„A ak chcem mať v sebe aspoň kúsok človečiny, ľudskosti, nájsť konsenzus, tak je zle… Lebo nevyhovel som na 100 %, ale len na 50 %…“
Dobrá vôľa sa mení na slabosť. A snaha o dohodu na dôkaz neschopnosti.
Ďalšie články
Kam sa vytratila zodpovednosť rodičov?
Riaditeľ upozorňuje aj na úpadok základných spoločenských hodnôt:
„Ľuďom začala chýbať sebareflexia, zodpovednosť, pokora, úcta.“
Otvorene sa pýta, kto má niesť zodpovednosť za výchovu detí:
„A rodič? Len škola má vychovávať a vzdelávať? Rodina nie? Nemáme dávať základy slušného správania deťom práve my, rodičia? Všetko má robiť len škola a učiteľ?“
Podľa neho sa akékoľvek zlyhanie automaticky pripisuje škole:
„Ten, kto je zodpovedný, si neprizná chybu a môže za to vždy škola, riaditeľ, učiteľ…“
Rodičia sa čoraz častejšie stavajú do roly klientov, nie partnerov. A škola zostáva sama.
„Zlo sa stalo normálnym a dobro je na posmech“
Osobitne ho zasiahli reakcie verejnosti na nedávnu tragickú udalosť v škole v Novom Meste nad Váhom. V diskusiách sa okamžite objavili obvinenia smerujúce k školám.
„Komentáre typu: môže za to škola, ona má zabezpečiť bezpečnosť a iné nevhodné komentáre, ako keby si škola priala, aby sa to stalo.“
Kriticky vníma aj vyjadrenia niektorých politikov:
„A ešte aj niektorí politici napíšu, že škola je zodpovedná.“
Celú situáciu pomenúva veľmi priamo:
„Spoločnosť je zle nastavená. Zlo sa stalo normálnym a dobro je na posmech.“
Frustrácia, byrokracia a neustále zmeny
Podľa Hnáta tlak na školy neustále rastie – pribúdajú povinnosti, smernice a nové metodické pokyny, no reálne kompetencie chýbajú.
„Na školách to graduje zo dňa na deň. Narastá frustrácia, byrokracia a sústavné pokyny čo všetko máme a musíme robiť, neustále zmeny…“
Obáva sa, že tento vývoj môže mať vážne následky:
„Mám pocit, že to zle skončí. Tí normálni a dobrí rezignujú a tí zlí zostanú.“
A dodáva:
„Čím viac sa snažíme, tým viac to ide do vzduchu…“
Systém podľa neho vytvára prostredie, v ktorom sa slušnosť nevypláca:
„Učiteľ je ‚vzduch‘ a zlý žiak je malý poloboh…“
Výzva politikom: príďte si to vyskúšať
Na záver adresuje jasný odkaz tým, ktorí školstvo riadia z kancelárií:
„Nech sa páči milí politici, príďte na týždeň do školy… Veď učiteľ aj tak nič nerobí a má kopec prázdnin…“
Jeho status nie je len osobným výlevom. Je hlasom mnohých pedagógov, ktorí majú pocit, že stratili dôstojnosť aj oporu systému.
„Prepáčte, ale mám pocit, že sme len bábky s ktorými každý pohadzuje.“
Otázka, ktorú kladie, tak presahuje hranice jedného statusu:
„Kedy kompetentní nastavia pravidlá tak, že aj učiteľ bude mať právo niečo radikálne riešiť a bude mať dostatočne silné kompetencie…? Lebo zatiaľ máme len povinnosti. A tí druhí zasa len práva.“
Ide o otázku budúcnosti celého školstva – a napokon aj celej spoločnosti.
