Po rokoch práce v zahraničí sa vrátite na Slovensko. Bez práce, s plánom postaviť sa znovu na nohy. Prvý krok je logický: žiadosť o dávku v nezamestnanosti. Odpoveď však mnohých zaskočí – nárok nemáte.
Nie preto, že by ste nepracovali. Nie preto, že by ste si neplatili odvody. Ale preto, že ste ich neplatili na Slovensku a zároveň ste si tu „nezachovali centrum života“.
Príbeh jedného navrátilca, ktorého žiadosť zamietla Sociálna poisťovňa, teraz potvrdil aj verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský.
Keď odvody nestačia
Slovenský systém je postavený na jednoduchej podmienke: dávku v nezamestnanosti dostane ten, kto bol v posledných štyroch rokoch aspoň dva roky poistený na Slovensku.
foto:pexels.com
Práca v inom členskom štáte Európskej únie sa síce môže započítať, ale len za jedného predpokladu – ak ste si na Slovensku zachovali bydlisko v zmysle európskej legislatívy.
To neznamená trvalý pobyt v občianskom preukaze. Znamená to centrum životných záujmov: rodinu, byt, dane, väzby.
Mnohí ľudia, ktorí roky žili v zahraničí, túto podmienku jednoducho nespĺňajú.
Domov nie je adresa
Pri posudzovaní bydliska sa nepozerá na bankový účet či slovenské telefónne číslo. Rozhodujú veci, ktoré si ľudia často ani neuvedomujú:
- kde žije rodina,
- kde platia dane,
- kde majú stabilné bývanie,
- kde sa dlhodobo zdržiavajú.
Ak tieto väzby smerujú do zahraničia, Slovensko ich nepovažuje za svojich poistencov – aj keď sa fyzicky vrátia.
Práve na tomto základe ombudsman potvrdil, že Sociálna poisťovňa postupovala zákonne.
Kde sa má vlastne žiadať o pomoc
Podľa pravidiel EÚ sa dávka v nezamestnanosti spravidla rieši v štáte posledného zamestnania. Slovensko je len výnimkou – nie pravidlom. Existuje však ešte jedna možnosť: tzv. export dávky. Ak človek požiada o podporu v štáte, kde pracoval, môže si ju po splnení podmienok nechať vyplácať aj po návrate na Slovensko.
Musí však:
- byť aspoň štyri týždne evidovaný ako uchádzač o prácu v zahraničí,
- spolupracovať s tamojšími úradmi práce,
- a až potom sa môže presunúť.
Pre mnohých navrátilcov je už vtedy neskoro.
Slovensko dnes hovorí o návrate ľudí zo zahraničia. O talente, skúsenostiach, nových začiatkoch.
foto:pexels.com
Zároveň však platí, že títo ľudia po návrate často nemajú nárok ani na základnú sociálnu ochranu, na ktorú by sa doma spoliehali.
„Mnohí občania si neuvedomujú, že nárok na dávku sa spravidla uplatňuje v štáte posledného zamestnania,“ upozorňuje Róbert Dobrovodský.
Nie je to len právny detail. Je to systémový rozpor medzi realitou mobility a národným sociálnym modelom.
Čo z toho vyplýva
Ak človek odchádza pracovať do zahraničia na dlhé roky, v skutočnosti si tým nevedome zatvára dvere k slovenskej podpore v nezamestnanosti.
Nie preto, že by nepracoval.
Ale preto, že systém stále počíta s tým, že ľudia žijú a pracujú len v jednej krajine.
A návrat domov sa tak môže skončiť nepríjemným prekvapením – práve vo chvíli, keď pomoc najviac potrebujú.
