Navždy odišla známa slovenská herečka. Pred pár týždňami ešte hrala

V šatniach v Čadci ešte visia kostýmy z decembrového predstavenia. Na javisku však už nikto nepočuje hlas ženy, ktorá tam stála len pred pár týždňami. Katarína Kováčiková sa vrátila medzi kolegov – a krátko nato navždy odišla.

Pre ochotnícke divadlo na Kysuciach to nie je len strata herečky. Je to strata pamäte, istoty a tichého kompasu, podľa ktorého sa roky orientovali Jej odchod má krutý paradox: ešte raz sa vrátila tam, kde bola doma, aby sa s tým miestom rozlúčila bez rozlúčky.

Javisko ako miesto návratu, nie konca

V decembri 2025 stála na javisku v hre Kým kohút nezaspieva. Postava babice Babjakovej bola jej poslednou. Pre divákov jednou z mnohých, pre kolegov dnes symbolickou. Správala sa ako vždy – pripravená, sústredená, presná. Bez veľkých slov. Divadlo pre ňu nikdy nebolo miestom bilancie, ale práce píše zilina.zoznam.sk.

Správa o jej úmrtí prišla v nedeľu 11. januára 2026. Náhle. O to silnejšie zasiahla.

Život, ktorý sa nikdy neodpojil od regiónu

Narodila sa 22. novembra 1948 v Kysuckom Novom Meste. Vyštudovala pedagogiku, viedla materskú školu, no divadlo ju sprevádzalo od mladosti. Kľúčovou hrou sa pre ňu stal Tajovského Ženský zákon.

Hoci pôsobila aj v profesionálnych divadlách v Žiline a Zvolene, väzbu s ochotníckou scénou nikdy neprerušila. Získala viacero ocenení, vrátane ceny na Palárikovej Rakovej 2010, no sama ich nikdy nepovažovala za podstatné.

Ako pedagogička a režisérka formovala stovky mladých aj dospelých. Učila ich nielen hrať, ale aj stáť pred ľuďmi bez strachu, počúvať partnera a brať divadlo vážne.

V kolektívoch bola prirodzenou autoritou. Tichou, presnou, rešpektovanou.

Ticho, ktoré po nej zostalo

Kysucké kultúrne stredisko ju označilo za jednu z kľúčových osobností regiónu. Kolegovia hovoria o ľudskosti, pokore a profesionálnom prístupe. Najčastejšia veta znie: odišla príliš skoro.

Možno. No presnejšie je povedať, že odišla v momente, keď bola znovu tam, kde chcela byť.

Na javisku dnes stojí prázdne miesto. Nie ako spomienka, ale ako mierka. Pre tých, ktorí budú hrať po nej.