Matej Drlička sa o novom rozhodnutí bratislavského krajského súdu dozvedel pri nahliadnutí do súdneho spisu. Od 6. decembra nesmie vo verejnom priestore ani len vysloviť meno ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej. Zákaz platí pre všetky formy verejnej komunikácie – od médií až po osobné profily na sociálnych sieťach.
Drlička hovorí, že verdikt rešpektuje. No zároveň upozorňuje, že ide o zásah, ktorý presahuje hranice jeho vlastného sporu s ministerkou. Podľa neho vytvára precedens, ktorý môže ovplyvniť spôsob, akým sa v tejto krajine bude môcť hovoriť o moci a jej nositeľoch.
Súd zakázal akékoľvek výroky o ministerke, aj tie hodnotiace
Krajský súd vyhovel návrhu ministerky a nariadil neodkladné opatrenie, ktoré Drličkovi zakazuje zverejňovať verejné výroky o jej osobe. Opatrenie sa vzťahuje na všetky médiá, vrátane blogov či sociálnych sietí. Zakazuje aj akékoľvek ďalšie zásahy do jej dobrej povesti – či už vo forme komentára, opisu alebo hodnotenia.
Zaujímavosťou je, že Mestský súd Bratislava IV návrh ministerky predtým dvakrát odmietol. Krajský súd však rozhodol opačne a opatrenie presadil. Drlička sa o tom dozvedel až pri nahliadnutí do spisu v paralelne prebiehajúcom konaní na ochranu osobnosti.
„Podriaďujem sa, ale rešpektovať to nemôžem,“ odkazuje Drlička
Vo svojom statuse na Facebooku Drlička uvádza, že verdikt bude dodržiavať, pretože ako občan nemá inú možnosť. Zároveň však avizuje, že využije všetky právne nástroje, aby sa proti nemu bránil.
Zdôrazňuje, že nejde len o zákaz hovoriť o nejakej konkrétnej osobe, ale o paušálne obmedzenie vyjadrovania názoru o človeku vykonávajúcom verejnú moc. Podľa Drličku ide o opatrenie vydané v čase, keď sa v konaní pracuje s minimom dôkazov.
Svoj postoj označuje za „mimoriadne nebezpečný signál“ – najmä preto, že podľa neho posilňuje politikov, ktorí by mohli chcieť využiť súdy ako nástroje na umlčanie kritiky.
Drlička pripomína atmosféru posledných mesiacov: boj o slobodu slova
Vo svojom stanovisku opisuje aj paradox, ktorý je podľa neho v aktuálnej situácii viditeľný. Vysvetľuje, že predstavitelia koalície často hovoria o potrebe chrániť slobodu slova, no zároveň sami príjmajú kroky, ktoré ju podľa neho obmedzujú.
Pripomína napríklad:
Ďalšie články
- spôsob, akým vláda komunikuje s médiami,
- tlak na verejnoprávne inštitúcie,
- a skutočnosť, že medzinárodná organizácia Reportéri bez hraníc zaradila v roku 2025 Slovensko medzi predátorov slobody tlače.
Opiera sa aj o konkrétny príklad – vstup politikov do RTVS či správanie premiéra voči novinárom.
V texte dodáva, že práve sloboda prejavu umožňuje ľuďom upozorňovať na problémy a pomenúvať ich aj vtedy, keď sa to moci nepáči. Podľa neho je to základ, bez ktorého sa demokratický diskurz rozpadá.
Konflikt medzi Drličkom a ministerkou má dlhú históriu
Spor sa začal už minulý rok, keď ministerka odvolala Drličku z pozície riaditeľa Slovenského národného divadla. Podľa informácií divadla sa ho snažil viackrát požiadať o osobné stretnutie, no ministerstvo na jeho žiadosti nereagovalo.
Neskôr prišla ďalšia výrazná zmena – z postu odišla aj dlhoročná šéfka Slovenskej národnej galérie Alexandra Kusá. Rezort kultúry zároveň oznámil plány na rozsiahle personálne škrty, ktoré by sa mohli dotknúť desiatok až stoviek zamestnancov kultúrnych inštitúcií.
SND dnes vedie Zuzana Ťapáková, galériu riadi Juraj Králik.
„Od 6. decembra sa zo mňa stáva osoba, ktorej meno nemôžem vysloviť“
V závere svojho statusu Drlička sarkasticky poznamenáva, že od dňa, keď rozhodnutie nadobudne účinnosť, sa zo Šimkovičovej stane osoba, ktorej meno nesmie vysloviť. Pripodobňuje ju k postave z diel J. K. Rowlingovej, hoci sám hovorí, že podobnosť je len náhodná.
Jeho vyjadrenie tak vyznieva ako zmes frustrácie, irónie aj varovania, kam až môžu v krajine zájsť osobné spory medzi politikmi a verejnými osobnosťami.
Čo bude ďalej
Drlička plánuje podať všetky relevantné opravné prostriedky. O tom, či neodkladné opatrenie zostane v platnosti, rozhodnú až ďalšie konania. Zatiaľ však zákaz trvá – a spor, ktorý začal výmenou názorov medzi ministrom a bývalým riaditeľom SND, sa rozrástol na debatu o hraniciach slobody slova a o tom, čo si verejnosť môže dovoliť povedať o politike.
