Keď starostlivosť ostáva doma, štát ju prvýkrát berie vážne
Mária sa stará o manžela po mozgovej príhode už štvrtý rok. Nepýta sa na dovolenky, ani na voľné víkendy. Pýta sa len, či si bude môcť dovoliť zaplatiť pomoc, keď sama nevládze. Doteraz jej systém odpovedal neurčito. Po novom má odpovedať číslom.
Ministerstvo práce pripravilo zákon, ktorý má po prvýkrát urobiť z domácej starostlivosti regulárnu súčasť sociálnej politiky. Nie ako výnimku, ale ako pravidlo. Otázka však znie: komu naozaj pomôže – a kto zostane medzi paragrafmi píše pravda.sk.
Pomoc, ktorá doteraz neexistovala
Rodiny, ktoré sa starajú o odkázaných príbuzných, doteraz fungovali v šedej zóne. Štát síce uznával zdravotné postihnutie, ale samotnú starostlivosť často nechával na improvizáciu. Nový zákon má túto realitu zmeniť.
foto:pexels
Zavádza nárokový príspevok na dlhodobú starostlivosť. Nie symbolický. V niektorých prípadoch môže mesačne dosiahnuť až 1 210 eur. Systém má pokrývať seniorov, ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím aj deti s vážnymi diagnózami.
Zásadná zmena spočíva v tom, že štát už nerozlišuje len diagnózu. Rozlišuje život.
O všetkom rozhodne posudok, nie papier od lekára
Vstupnou bránou do systému je odborné posúdenie na úrade práce. Posudzovateľ nebude skúmať len zdravotnú správu, ale aj to, či človek zvláda bežné úkony, v akom prostredí žije a či má niekoho, kto mu vie pomôcť.
Výsledkom je zaradenie do jedného z piatich stupňov odkázanosti. Od neho sa potom odvíja výška príspevku.
Pri výlučne formálnej starostlivosti sa príspevok pohybuje od 230 eur do 600 eur mesačne. Pri kombinácii domácej a profesionálnej starostlivosti môže celková suma presiahnuť 1 000 eur.
Ďalšie články
Rezort tvrdí, že ide o systém, ktorý má nahradiť doterajšie „náhodné riešenia“. Kritici však upozorňujú, že posudkový mechanizmus sa môže stať úzkym hrdlom celého zákona.
Kto sa do pomoci zmestí – a kto vypadne
Zákon je presný. Nárok má len ten, kto má centrum života na Slovensku. Nestačí adresa v občianskom preukaze. Úrad sleduje väzby na prácu, školu, lekára či zdravotné poistenie. Ak sa nepreukážu aspoň dve, pomoc nepríde.
Zároveň sa vylučujú prípady, keď rodina poberá podobný príspevok zo zahraničia alebo rodičovský príspevok.
Pre mnohé rodiny to znamená nové riziko: stačí nesplniť jednu podmienku a systém, ktorý má pomáhať, sa zavrie.
Práve tu sa ukazuje hranica štátu. Medzi snahou o spravodlivosť a realitou ľudských životov.
Rodina ako oficiálny opatrovateľ
Zákon po prvýkrát jasne definuje aj neformálnu starostlivosť. Opatrovateľom môže byť príbuzný alebo známy, ak je plnoletý, zdravotne spôsobilý a nerobí to ako podnikanie.
Jedna osoba môže opatrovať najviac dvoch odkázaných ľudí. Naopak, o jedného človeka sa môžu starať najviac traja neformálni opatrovatelia.
Pri vyšších stupňoch odkázanosti dostáva rodina fixnú sumu 740 eur, respektíve 940 eur pri nezaopatrenom dieťati. K tomu sa môžu pripočítať preukázané náklady na profesionálne služby.
V praxi to znamená, že starostlivosť doma sa prvýkrát stáva oficiálne uznanou prácou. Aj keď bez pracovnej zmluvy.
Systém, ktorý rieši dôsledok, nie príčinu
Nový zákon nevyrieši, prečo ľudia ochorejú. Nevyrieši ani nedostatok zdravotníckeho personálu či dlhé čakacie lehoty. Rieši však to, čo prichádza potom. Odkázanosť nevzniká zo dňa na deň. Prichádza potichu. S bolesťami, operáciami, únavou. A napokon s tým, že niekto musí pomáhať.
Pripravovaný systém sa snaží túto realitu priznať. Nie ako charitu, ale ako zodpovednosť štátu.
Či sa mu to podarí, rozhodnú až prvé posudky, prvé rozhodnutia a prvé zamietnutia. Práve tam sa ukáže, či nový zákon pomáha ľuďom – alebo len vytvára nový administratívny svet.
