Večer, ktorý mal byť rutinou, sa skončil stratou, ktorú už nikto nevráti. Smrť 39-ročného profesionálneho vojaka ukázala hranicu, na ktorú sa v armáde nerado upozorňuje: riziko nekončí ani vtedy, keď výcvik oficiálne neprebieha. Tragédia na juhu Slovenska otvorila otázku, ako je chránený personál aj mimo „červených čiar“ cvičenia – a či systém počíta s tým, čo sa deje medzi nimi.
Ticho po rozkaze „rozchod“
Udalosť sa stala v pondelok 16. februára 2026 vo večerných hodinách na Posádkovom cvičisku Levice. Podľa vyjadrenia Ozbrojené sily SR nešlo o incident počas výcviku. Práve tento detail však mení optiku: smrteľné riziko sa objavilo v priestore, kde sa predpokladá „nižší stupeň“ ohrozenia.
Armáda to pomenovala stroho: „Včera (pondelok 16. februára 2026) vo večerných hodinách sa na juhu Slovenska v posádkovom cvičisku Levice stala s výcvikom nesúvisiaca tragická udalosť, ktorá si vyžiadala život 39-ročného veliteľa mechanizovaného družstva.“
Systémové slepé miesto
Vojaci trávia na cvičiskách celé dni – nielen počas ostrých nácvikov. Presuny, príprava techniky, osobné úkony. Práve v týchto „medzistavoch“ sa bezpečnostné postupy často uvoľňujú. Tragédia v Leviciach ukazuje, že systém riadenia rizík je nastavený najmä na formálny výcvik, nie na realitu služby ako kontinuálneho výkonu.
Zodpovednosť sa pritom nerozplýva v anonymite. Ide o pravidlá, dohľad, kultúru bezpečnosti. A o to, či armáda vie pomenovať riziká aj tam, kde sa na papieri výcvik nekoná.
Človek, ktorého nahradiť nemožno
Marek slúžil vlasti od roku 2007. Takmer celú kariéru spojil s , kde pôsobil ako veliteľ mechanizovaného družstva. Absolvoval štyri zahraničné vojenské operácie. Doma po ňom zostala manželka a dve deti.
Tieto údaje nie sú štatistikou. Sú pripomienkou, že aj mimo bojovej zóny ide o ľudí s dlhoročnou praxou, ktorí nesú zodpovednosť za iných – a zároveň sami potrebujú ochranu systému.
Výzva k rešpektu – a k otázkam
Ozbrojené sily vyjadrili rodine, kolegom a priateľom sústrasť a požiadali verejnosť o ohľaduplnosť. „Prosíme o rešpektovanie smútku a súkromia rodiny zosnulého,“ odkázali.
Rešpekt je na mieste. Rovnako aj otázky, ktoré by mali nasledovať po tichu. Nie preto, aby sa hľadali vinníci, ale aby sa predišlo ďalším stratám v momentoch, keď sa zdá, že riziko už pominulo. Armáda totiž nie je len o poveloch a cvičeniach. Je o nepretržitej službe – a tá si vyžaduje nepretržitú ochranu.
