Keď Juraj Cintula v máji 2024 strieľal na Roberta Fica, nešlo len o útok na jedného politika. Išlo o útok na samotný ústavný poriadok. O pokus zmeniť politickú realitu násilím. Dnes sa však verejná diskusia nevedie o výstreloch, ale o radiátore, sprche a plastovej lyžici.
Človek, ktorý siahol na štát
Cintula nie je obyčajný väzeň. Je to atentátnik na predsedu vlády Slovenskej republiky. Tento fakt nemôže byť poznámkou pod čiarou jeho príbehu.
Po odsúdení sa rozhodol pre hladovku. Desať dní pil len vodu. Označil to za protest proti trestu, ktorý považuje za nespravodlivý. Výsledkom bol kolaps organizmu a prevoz na psychiatrické oddelenie v Trenčíne.
zdroj:youtube.com
Komfort pod dohľadom
Na oddelení opisuje prostredie vecne, miestami až spokojne:
„Som v tej istej cele od Silvestra. Hlavná vec je, že je tu teplo – radiátor má pätnásť rebier a vyhreje celú miestnosť.“píše portál istream.sk
„Posteľ je nemocničná, polohovateľná, sú tu tri, ale som tu sám.“
„Z okna vidím les, hrad a niekoľko rodinných domov.“
„V rohu miestnosti je kamera. Nevadí mi, beriem to ako súčasť režimu.“
Denný režim:
„Budíček o 6.30 hod., večierka o 21.00 hod.“
„Sprcha je dvakrát do týždňa.“
„Jedlo hodnotím lepšie než vo väznici.“
Najväčšou krivdou preňho neboli výsluchy, súd ani verdikt. Bola prehliadka korešpondencie.
„Šesťtisíc listov. To ma zasiahlo.“
Pre atentátnika na premiéra je zásah do osobnej korešpondencie väčšou traumou než zásah do tela predsedu vlády. Tento kontrast je výpoveďou sám o sebe.
Cintula dnes hovorí o dôstojnosti. Nikdy však verejne nehovorí o tom, že jeho čin mohol skončiť smrťou človeka zvoleného tisíckami voličov.
Ďalšie články
Politická pamäť verzus individuálne pohodlie
Zdravotnícky personál opisuje korektne. Telefonáty s rodinou sú preňho oporou. Psychická rovnováha atentátnika sa dnes opiera o ľudský kontakt.
Politická realita sa však opiera o fakt, že jeden človek sa rozhodol vystreliť na premiéra.
A práve tu vzniká napätie: Čím viac sa príbeh sústreďuje na jeho nepohodlie, tým viac sa rozmazáva hranica medzi páchateľom a obeťou.
Štát, ktorý nesmie zabudnúť
Slovensko má povinnosť chrániť ľudské práva aj väzňom. Ale má ešte väčšiu povinnosť chrániť pamäť na to, čo sa stalo.
Juraj Cintula nie je symbolom zlyhania systému. Je symbolom toho, kam vedie politická nenávisť, radikalizácia a presvedčenie, že zbraň môže nahradiť argument.
