Dôchodok ako studená sprcha: prečo sa životný štandard láme práve v 62-ke
Keď človek odíde do dôchodku, zvyčajne nestratí chuť žiť. Stratí však časť príjmu, na ktorý bol zvyknutý celé desaťročia. Rozdiel nebýva kozmetický. Je to skok o stovky eur mesačne – a často až vtedy si ľudia uvedomia, aký veľký kus zodpovednosti nechal štát na nich samých.
Priemerný starobný dôchodok sa dnes pohybuje okolo 703 eur, zatiaľ čo priemerná mzda presahuje 1 500 eur. Aj po zohľadnení čistej mzdy ide o výrazný prepad. A pre mnohých seniorov je realita ešte tvrdšia, než naznačuje štatistika.
Priemer, ktorý klame väčšinu
Číslo nad 700 eur vyzerá na papieri dôstojne. V skutočnosti ho však ťahá nahor menšina s nadštandardnými penziami. Väčšina dôchodcov na túto sumu nedosiahne. Stačí pár veľmi vysokých dôchodkov a priemer rastie, hoci realita bežných ľudí sa nemení píše finsider.sk.
Výsledok? Verejná debata sa často opiera o číslo, ktoré nehovorí, koľko peňazí má dôchodca v peňaženke po zaplatení nájmu, energií a liekov. A práve tu vzniká pocit sklamania – systém sľubuje stabilitu, no doručí kompromis.
Kedy sa dá dostať cez tisícku
Výška štátnej penzie stojí na dvoch pilieroch: príjme a počte odpracovaných rokov. Jednoduchá matematika však narazí na strop systému. Príjmy výrazne nad priemerom sa do výpočtu započítavajú len čiastočne, a nad určitú hranicu už vôbec.
Ak niekto pracoval 40 rokov a celý čas zarábal približne priemernú mzdu, môže rátať s dôchodkom okolo 820 eur. Pri 45 rokoch práce sa suma blíži k 922 eurám. Na hranicu 1 000 eur sa človek dostane len vtedy, ak mal dlhodobo nadpriemerný plat alebo pracoval výrazne dlhšie než štandard.
Systém tým vysiela jasný signál: vysoký príjem sám o sebe nestačí. A ani veľmi úspešná kariéra nezaručí penziu, ktorá by kopírovala životný štandard z aktívnych rokov.
Strop, ktorý viac nepustí
Existuje aj horná hranica dôchodku. Pri 40 odpracovaných rokoch je maximum približne 2 000 eur, pri 45 rokoch okolo 2 250 eur. Aj keby niekto celý život zarábal trojnásobok priemernej mzdy, vyššie sa nedostane. Jedinou cestou je viac rokov práce.
To ukazuje limity priebežného systému. Štát dokáže zabezpečiť základ, no nie luxus. A čím vyššie sú očakávania ľudí, tým výraznejší je rozdiel medzi tým, čo si predstavovali, a tým, čo reálne dostanú.
Ďalšie články
Druhý príjem už nie je nadštandard, ale nutnosť
Ak chce mať dôchodca k štátnej penzii ešte 500 eur mesačne v dnešných cenách, bez vlastných úspor sa nezaobíde. Čas hrá v tomto prípade hlavnú rolu. Pri horizonte 40 rokov stačí relatívne nízka suma – zhruba 60 až 70 eur mesačne, ktorá sa postupne zvyšuje s infláciou.
Cieľom je kapitál okolo 150-tisíc eur v dnešnej hodnote, z ktorého sa dá čerpať renta približne štvrťstoročie. Väčšinu tejto sumy pritom nevytvoria vklady, ale čas a zložené úročenie. Pri dlhodobom investovaní do akciových indexov s výnosom 7 až 8 percent ročne sa ukazuje, že najväčším rizikom nie je kolísanie trhov, ale nezačať vôbec.
Zodpovednosť sa presúva potichu
Slovenský dôchodkový systém sa nemení dramaticky zo dňa na deň. Mení sa nenápadne – tým, že od ľudí čoraz viac očakáva vlastnú iniciatívu. Štát garantuje základ. O zvyšok sa musí postarať každý sám.
Pre budúcich dôchodcov to znamená jediné: otázka neznie, či si sporiť, ale kedy začať. A odpoveď je nepríjemne jednoduchá – čím skôr, tým menej to bude bolieť.
