Diváci sa vracajú do éry, ktorú už považovali za prekonanú
Keď si večer pustia v archíve obľúbený seriál, nečaká ich plynulé sledovanie. Prvé minúty patria reklamám, ktoré sa nedajú preskočiť. Pre mnohých divákov je to malý detail, pre iných symbol veľkej zmeny: televízie im vzali jednu z najväčších výhod moderného sledovania.
Slovenský televízny archív sa v roku 2024 prestal správať ako digitálna služba a začal sa podobať na klasické vysielanie. Len s tým rozdielom, že si ho diváci už platia.
Komfort sa skončil, istota neexistuje
Markíza a JOJ zaviedli v archívoch povinné reklamné bloky. Preskočiť sa nedajú. Divák musí odsledovať približne tri minúty reklám, inak sa k obsahu nedostane.
Pre televízie ide o ochranu príjmov. Pre divákov o stratu kontroly. Archív, ktorý mal slúžiť na pohodlie, sa mení na regulovaný priestor s pevnými pravidlami.
Najviac zarážajúce je, že systém nie je jednotný. To, čo funguje u jedného operátora, neplatí u druhého. Divák tak často nevie, či bude môcť reklamu preskočiť, až kým sa mu nespustí.
Hľadanie dier v systéme
Časť divákov si našla vlastné cesty. Takzvané 60-sekundové okno umožňuje krátky čas po spustení programu pretáčať obsah. Niektorí preto počas reklamy prepnú kanál a vrátia sa späť, aby získali nové okno.
Iní čakajú niekoľko dní. U niektorých operátorov reklamy po troch dňoch zmiznú. Inde však zostávajú po celý sedemdňový archív.
Ani jedno riešenie nie je spoľahlivé. Skôr ide o improvizáciu v systéme, ktorý sa mení bez jasných pravidiel.
Kto si zaplatí, pozerá bez prerušení
JOJ ponúka balíček „JOJ bez reklám“ za približne 4 eurá mesačne. Markíza podobnú možnosť nemá, no diváci môžu prejsť na streamovacie služby.
Ďalšie články
Voyo stojí takmer 8 eur, JOJ Play 6,99 eura. Reklamy v nich nie sú, no chýba časť obsahu z televízneho vysielania.
Reálne tak vzniká nová hranica: kto nechce reklamy, musí platiť dvakrát — raz operátorovi a druhýkrát televízii.
Televízia ide proti vlastnému trendu
Televízie roky učili divákov, že archív je sloboda. Teraz im ju postupne berú späť. Oficiálne kvôli inzerentom, neoficiálne kvôli obavám z klesajúcich príjmov.
Paradox je, že práve mladší diváci, ktorí si na archív zvykli najviac, majú zároveň najnižšiu toleranciu k povinným reklamám. Namiesto návratu k lineárnej televízii preto často odchádzajú úplne — k zahraničným platformám alebo k iným kanálom.
Z krátkodobého pohľadu si televízie reklamy ochránili. Z dlhodobého však riskujú, že archív prestane byť výhodou a stane sa len drahšou verziou toho, čo diváci už raz opustili.
