V sobotu ráno sa dalo robiť, že sa nič nestalo. Že správy z Venezuely sú ďaleko, že sa nás netýkajú, že Slovensko má dosť vlastných problémov. Stačilo pár hodín mlčať.
Robert Fico to neurobil. Nie preto, že by veril, že niečo zmení. Ale preto, že mlčanie by podľa neho vyzeralo ako únik.
Slová namiesto moci
Premiér otvorene povedal, čo sa zvyčajne iba obchádza: Slovensko je malé a v globálnych konfliktoch bezmocné. Žiadne ilúzie o vplyve, žiadne hry na morálnu autoritu. A predsa prišlo odsúdenie amerického zásahu vo Venezuele – nie opatrné, nie diplomaticky vyvážené, ale tvrdé a priame.
Fico to zhrnul vetou, ktorá neznie ako štátnické gesto, ale ako rozhodnutie človeka, ktorý si zvolil konflikt namiesto pohodlia:
„Napriek tomu, že nemôžeme urobiť nič, ani len symbolicky a trápne veci robiť nebudem, musím jednoznačne toto ďalšie americké ropné dobrodružstvo odsúdiť a odmietnuť. Aj za cenu, že tento môj jasný a konzistentný postoj môže na určitý čas politicky zhoršiť vzájomné slovensko-americké vzťahy.“
Nebola to výzva svetu. Skôr odkaz domov: aspoň niečo sme povedali.
Úprimnosť, ktorá dnes stačí
Zvláštne vyznela Ficova poznámka smerom k americkému prezidentovi. Nechválil zásah, neobhajoval ho. Len uznal, že Donald Trump nehral tradičné divadlo o demokracii a ľudských právach. Hovoril priamo o rope, kontrole a biznise.
V inom období by to bolo odsúdené ako cynizmus. Dnes to pôsobí takmer ako nový štandard. Veľmoci už necítia potrebu sa tváriť lepšie, než sú. A malé krajiny si na túto úprimnosť musia zvyknúť.
Európa ako nádej na papieri
Keď Fico obrátil pozornosť na Európsku úniu, zaznel známy refrén: veľká, bohatá, silná – no váhavá. Podľa premiéra by tvrdší postoj Únie mohol mať odstrašujúci účinok. Lenže realita je menej romantická. Svet, v ktorom elitné jednotky zatýkajú hlavy štátov, sa neriadi potenciálom, ale schopnosťou konať.
Ďalšie články
A tú dnes Európa hľadá skôr v tabuľkách než v teréne.
Kritici hovoria o ilúzii
Ozvali sa aj hlasy, ktoré tvrdia, že Fico pomenoval problém, ale ponúkol zlý únik. Róbert Ondrejcsák upozorňuje, že prichádza éra brutálnej sily a pre malé štáty je to nebezpečný svet. A v takom čase je spochybňovanie Európskej únie riskantná hra.
Podobne reagoval aj Ivan Korčok. Súhlasí, že povojnový poriadok sa rozpadá. Nesúhlasí však s vierou, že 5,5-miliónová krajina to ustojí sama so suverénnou politikou „na všetky strany“. To podľa neho nie je stratégia, ale nádej.
Keď zostanú len vety
Tento príbeh nie je o Venezuele. Ani o Amerike. Je o tom, čo robí malý štát, keď sleduje svet, ktorý sa prestáva tváriť slušne.
Slovensko nemá páky, nemá armádu na projekciu sily, nemá vplyv na rozhodnutia veľkých hráčov. Má len slová. A aj tie si musí vybrať.
Fico sa rozhodol hovoriť. Nie preto, že by tým niečo zmenil. Ale preto, že v jeho ponímaní je ticho bod, za ktorým už malá krajina neobhajuje nič – ani samu seba.
