Keď slušnosť vyzerá ako priestupok
Na ceste vás niekto pustí z vedľajšej. Automaticky stlačíte tlačidlo výstražných svetiel. Trvá to sekundu, nikoho neohrozíte, premávka plynie ďalej. Napriek tomu ste sa práve ocitli v situácii, ktorú zákon nevie pomenovať inak než ako problém. Nie preto, že by ste niekomu ublížili, ale preto, že ste urobili niečo „navyše“.
Téma je dôležitá práve preto, že ukazuje hranicu medzi tým, ako sa ľudia správajú prirodzene, a tým, ako rigidne vie štát čítať pravidlá. A táto hranica sa na slovenských cestách objavuje každý deň.
Zvyk, ktorý systém nepozná
Krátke „ďakujem“ výstražnými svetlami patrí k neoficiálnej výbave vodičov. Neučí sa v autoškole, nie je v príručke, no rozumie mu takmer každý, kto jazdí pravidelne. Je to gesto, ktoré vzniklo spontánne a prežilo desaťročia.
Problém je, že legislatíva s takýmto významom neráta. Pre zákon sú výstražné svetlá len nástrojom na riešenie rizika – nie na komunikáciu slušnosti. Všetko ostatné je nadbytočné, a teda neželané. Vzniká tak paradox: to, čo zlepšuje atmosféru na ceste, sa do systému nezmestí.
Prečo sa zákon bojí jednej sekundy blikania
Logika štátu je chladná a preventívna. Výstražné svetlá majú mať jediný význam, aby nedošlo k omylu. Ak sa použijú mimo nebezpečenstva, niekto ich môže pochopiť ako varovanie, prudko zabrzdiť a spôsobiť kolíziu.
Práve na tejto hypotéze stojí celý zákaz. Nie na štatistikách, nie na reálnych nehodách, ale na možnosti, že by sa niečo mohlo stať. Aj preto zákon č. 8/2009 v § 31 pripúšťa ich použitie len pri náhlej hrozbe, poruche alebo prekážke na ceste. Nič viac, nič menej.
Papierové sankcie, zriedkavá realita
Ak by polícia postupovala striktne, vodičovi by za takéto „ďakujem“ mohla uložiť pokutu do 100 eur, v správnom konaní až 150 eur. Teoreticky stačí aj záznam z kamery, nemusí dôjsť k zastaveniu na mieste.
V praxi sa to deje len výnimočne. Dôvod je jednoduchý: význam gesta je v premávke ustálený a vodiči ho nevnímajú ako výstrahu. Dokonca sa stáva, že rovnaké gesto používajú aj policajné hliadky. Systém teda niečo zakazuje, ale zároveň to sám toleruje.
Kde sa končí paragraf a začína zdravý rozum
Celá situácia nehovorí ani tak o svetlách, ako o limite regulácie. Zákon chce jednoznačnosť, realita funguje na zvykoch. Medzi tým vzniká sivá zóna, v ktorej sa pohybuje väčšina vodičov.
Ak chcú byť úplne bez rizika, riešenie existuje: gesto rukou. Je zrozumiteľné, nenesie žiadny právny problém a nevyžaduje výklad. No zároveň platí, že kým sa pravidlá nepriblížia realite, budú sa na cestách denne opakovať drobné situácie, kde slušnosť a zákon stoja na opačných stranách.
A to je otázka, ktorú by si mal systém položiť skôr než vodič.
