Cesta nočným vlakom z Bratislavy na východ obvykle nebýva dobrodružstvom. Skôr rutinou, ktorú človek absolvuje bez veľkého rozmýšľania. Pre Tomáša Šudíka bývalého poslanca NR SR za stranu Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti sa však posledná jazda premenila na 11 hodinový test trpezlivosti.
Keď vystúpil v Humennom, neodniesol si len únavu – ale aj presvedčenie, že krajina, v ktorej žije, má vážny problém.
Jeho skúsenosť sa rýchlo rozšírila po sociálnych sieťach. A napokon dorazila aj tam, kam bola mierená od začiatku – k predstaviteľom strán SMER – SD, HLAS – SD a SNS.
„Ako má mladý človek veriť tejto krajine?“
Šudík vo svojom otvorenom liste opisuje cestu, ktorá sa natiahla z plánovaných ôsmich hodín takmer na jedenásť. V texte, ktorý adresuje premiérovi Robertovi Ficovi aj koaličným lídrom, nešetrí slovami sklamania.
„Priamy nočný vlak, ktorý má trvať už aj tak extrémnych osem hodín, som cestoval takmer jedenásť. A to len preto, že sa vlaky opakovane kazia,“ píše. Nasledujú vety, ktoré rezonujú najmä medzi mladšími ľuďmi:
„Ako má mladý človek veriť, že sa na Slovensku oplatí zostať… keď stojí tri hodiny v pokazenom vlaku v strede noci?“
Nie je to len sťažnosť na jeden meškajúci spoj. Podľa neho ide o obraz krajiny, ktorá roky necháva verejnú dopravu chátrať.
Zrážky vlakov, poruchy, rozpadnuté trate
Šudík pripomína nedávne incidenty – dve zrážky vlakov, opakujúce sa technické výpadky a súpravy, ktoré skôr pripomínajú múzeum ako moderný štát v Európskej únii. Kritika smeruje priamo k vládam, ktoré sa v rôznych obmenách pri moci držia roky.
Zdôrazňuje, že infraštruktúra nie je pridaná hodnota, ale základ fungovania.
Ďalšie články
„Vy, ktorí máte moc a zodpovednosť, by ste mali byť prví, ktorí si uvedomujú, že infraštruktúra tejto krajiny je kostra celého fungovania,“ píše.
A s iróniou dodáva, že pri cestovaní vlakom má človek pocit, akoby sa ocitol v roku 1985.
V komentároch pod jeho statusom sa rýchlo začali hromadiť podobné historky – od preplnených rýchlikov až po spoje zrušené pár minút pred odchodom.
List ako diagnóza krajiny
Šudíkova výzva nie je agresívna, skôr unavená. Neobviňuje – upozorňuje.
Hovorí o tom, že ľudia očakávajú len základ: dostať sa do práce, do školy, domov. Nie je to politická téma, ale každodenná realita.
„Čo na Slovensku po vašich vládach vlastne funguje?“ pýta sa vlády.
A v závere dodáva vetu, ktorá zasiahla mnoho čitateľov:
„Verím, že raz príde čas, keď sa nebude hanbiť cestovať vlakom po vlastnej krajine. Zatiaľ to však nie je realita.“
Volanie po elementárnom poriadku
Jeho status sa stal pripomienkou, že železničná sieť – jedna z najdôležitejších tepien Slovenska – sa nachádza v stave, ktorý komplikuje život tisícom ľudí denne. A tiež ukazuje, aká tenká je hranica medzi bežnou skúsenosťou a verejným problémom.
