Fotografie zosnulých: spomienka, povera či strach z minulosti?
Moja stará mama mala zvláštny zvyk – na steny svojho domu si vešala staré portréty. Obrazy dávno uplynulých čias viseli v každej izbe a vytvárali atmosféru, ktorá bola zároveň nostalgická aj trochu desivá. Už ako dieťa som cítila zvláštny nepokoj, keď som sa pozerala na fotografie našich príbuzných, ktorí už nežili.
Keď som dospela, začala som sa zamýšľať nad tým, či je vôbec správne vešať si fotografie zosnulých na steny domova. Ako sa ukázalo, táto otázka dokáže rozdeliť ľudí a vyvolať búrlivú diskusiu.
Dve strany jednej mince
Pre niektorých sú fotografie zosnulých vzácnou spomienkou – mostom k minulosti a pripomienkou života, ktorý bol. Iní sa im však vyhýbajú, pretože ich považujú za niečo ponuré, dokonca za symbol smrti či nekrológ.
Odporcovia týchto fotografií veria, že snímky mŕtvych odoberajú energiu živým a prinášajú nešťastie. Preto sa mnohí takýchto záberov zbavujú – odkladajú ich do zásuviek, balia do čiernych vrecúšok a vyťahujú len raz do roka, počas Sviatku všetkých svätých.
Sú aj takí, ktorí si tieto fotografie vážia, no na stenu by si ich nepovesili. Nie pre poveru, ale pre bolesť, ktorú v nich vyvolávajú. Pohľad na tváre zosnulých im otvára rany, ktoré čas ešte nestihol zaceliť.
Spomienky, ktoré nás učia
Napriek obavám a poverám nie je na fotografiách zosnulých nič nehanebné. Sú to tiché pripomienky toho, že život plynie rýchlo a nečakane. Učia nás vážiť si každý okamih, žiť naplno a radostne.
Naopak, fotografie z pohrebov v sebe nesú len smútok, žiaľ a tieseň. Preto odborníci aj duchovní radia – nevešajte ich na stenu, nechajte ich v albume, kam patria. Dom by mal dýchať pokojom a radosťou, nie smútkom z minulosti.
Povera alebo viera?
Z náboženského pohľadu sú si živí aj mŕtvi pred Bohom rovní. Mnohí kňazi preto tvrdia, že predstava o „negatívnej energii“ z fotografií zosnulých je len povera. Každý človek sa musí rozhodnúť sám, ako s takýmito snímkami naloží – či ich vystaví, alebo uloží do ticha zásuvky.
Jedno je však isté: zničiť všetky staré albumy by bola veľká chyba. Mnohí, ktorí to urobili, neskôr ľutovali, pretože stratili kus rodinnej histórie, ktorý sa už nedá vrátiť späť.
Ďalšie články
Návrat k tradícii mojej babičky
Dnes už lepšie rozumiem svojej babičke. Po rokoch som si uvedomila, že jej portréty na stenách neboli strašidelné, ale plné života, spomienok a úcty. Aj ja si dnes chcem povesiť niekoľko fotografií príbuzných, ktorí odišli.
Urobím to však s rešpektom – nie všetky staré fotografie pôsobia upokojujúco. Niektoré v sebe nesú zvláštnu melanchóliu, z ktorej cítiť prítomnosť minulosti. A práve preto k nim treba pristupovať s citom, tak ako k samotným spomienkam.
